Môj prerod na psa

„Nie je to hlavná podstata mojej bytosti?“ Túto otázku som položil, keď som sa pokúšal porozumieť vlastnej túžbe podriadiť sa Madam.

Zaujímalo ma, čo o mne vypovedá, že chcem byť vedený, prijímať pravidlá a dovoliť niekomu, aby ovplyvňoval, akým človekom sa stávam. Vyslovil som aj niečo, čo sa vysvetľuje oveľa ťažšie: chcem sa stať jej psom.V bežnom živote mám celkom konkrétne miesto. Som otec, pracujem, podnikám a tvorím. Riešim problémy, rozhodujem a nesiem zodpovednosť.

Táto časť môjho života je skutočná. Rovnako skutočná je však aj túžba prenechať v osobnom vzťahu vedenie niekomu inému. Obe sa vo mne stretávajú a ja sa učím hovoriť o nich bez toho, aby som jednu musel zatajiť. Slovo pes v mojom príbehu pomenúva určitý spôsob blízkosti: vernosť, službu, prijímanie vedenia a túžbu patriť konkrétnemu človeku.

Keď poviem „jej pes“, podstatné je aj to prvé slovo. Moja predstava má adresáta. Je ním Madam, ku ktorej sa viažu moje otázky, očakávania aj ochota vstúpiť do vzťahu s jasne rozdelenými rolami.

Táto téma sa v mojich rozhovoroch objavuje už mesiace. V decembri 2025 som hľadal vizuálnu podobu označenia „osobný otrok Madam Maja“. Neskôr som pre Madam pripravoval web a venoval sa textom o službe, disciplíne a vedení. Opakovane som sa vracal k tomu, ako taký vzťah pomenovať a akú podobu mu dať. Dnes sa pri tom zastavujem: pomenovanie môže byť silné, ale až každodennosť ukáže, čo pod ním dokážem žiť.

Predstava oddanosti je jednoduchšia než jej obyčajné prejavy. V predstave je rozhodujúci okamih, veľké gesto, jasné prijatie roly. V živote sú aj nedorozumenia, únava, čakanie a potreba povedať veci presne. Ak má moja podriadenosť dozrievať, bude sa to diať aj v takýchto chvíľach. V schopnosti dodržať dohodu, priznať chybu a neskrášľovať vlastné prežívanie len preto, aby som zapadol do obrazu dokonalého submisívneho muža. Keď mi Madam zadala pravidlo spojené s nosením obojka doma, začal som sa pýtať, čo ním sleduje. Zaujímal ma význam jej pokynu. Čo sa má zmeniť v mojom vzťahu k nej? Čo sa má zmeniť vo mne? Obojok sa tak v mojich otázkach stal symbolom širšej premeny: rola, o ktorej premýšľam, má vstupovať aj do môjho bežného priestoru a času. Práve pri takýchto symboloch si však môžem veľa domyslieť. Môžem do jedného pokynu vložiť všetko, po čom túžim: prijatie, istotu, význam aj prísľub blízkosti. Jej úmysly sa dozviem najpresnejšie od nej. Moja potreba porozumieť im je súčasťou vzťahu. Chcem vedieť, čomu hovorím áno a aký význam má moje áno pre oboch. V jednom z rozhovorov som svoju túžbu opísal slovami, že chcem byť taký, ako mi niekto prikáže a ako si ma prevychová. Tá veta odhaľuje, aká intenzívna je moja predstava odovzdania.

Zároveň ma núti položiť si nepríjemnú otázku: koľko z toho je túžba rásť pod vedením niekoho, komu dôverujem, a koľko potreba mať konečne istotu, že ma prijme, ak budem presne podľa jeho predstáv?

Na túto otázku potrebujem poctivú odpoveď. Aj človek, ktorý veľmi túži poslúchať, môže niečo predstierať. Môže zamlčať nepohodu, prehnať vlastnú pripravenosť alebo povedať áno zo strachu zo sklamania. Pre mňa by mala oddanosť znamenať aj odvahu ukázať Madam pravdivý stav svojho vnútra. Vrátane okamihov, keď ešte neviem, keď pochybujem alebo potrebujem niečomu porozumieť.

Do môjho príbehu patrí aj homosexualita, o ktorej som začal hovoriť otvorenejšie. Sám som opisoval, že moje sexuálne túžby smerujú k mužom. Popri tom prežívam túžbu podriadiť sa žene. Príťažlivosť a potreba určitého usporiadania vzťahu vo mne existujú vedľa seba. Chcem ich skúmať poctivo, bez povinnosti upratať celý svoj život do jednej jednoduchej vety. Madam nemusí určovať moju orientáciu, aby pre mňa jej vedenie malo význam. Poznám aj obdobia, keď mi život pripadá prázdny a jeho každodenné žitie namáhavé. Aj preto je pre mňa dôležité rozumieť tomu, čo od tohto vzťahu očakávam.

Túžba patriť môže byť veľmi silná práve vtedy, keď hľadám vlastné miesto. Potrebujem si všímať, či ma vzťah vedie k väčšej pravdivosti a prítomnosti aj v ostatných oblastiach života. Moje práca, tvorba a záväzky zostávajú súčasťou človeka, ktorým som. Možno som od otázky o „podstate svojej bytosti“ očakával príliš definitívnu odpoveď. Bola by v nej istota: konečne vedieť, kam patrím, a prestať sa skúmať. Lenže moja vlastná skúsenosť sa ešte vyvíja. Viem, že túžbu po podriadenosti prežívam. Viem, ku komu ju vzťahujem. To je dostatočne vážne aj bez vyhlásenia, že jediná rola vysvetľuje všetko, čím som a čím ešte môžem byť. Chcem preto vnímať svoj prerod cez to, čo sa učím žiť: ako dôverujem, ako komunikujem a ako zaobchádzam so svojím slovom. Dobrovoľnosť pre mňa potrebuje zostať prítomná aj po vyslovení prvého súhlasu. Vtedy má moja poslušnosť osobný význam. Madam môžem zveriť vedenie v priestore, na ktorom sa spolu dohodneme, a niesť zodpovednosť za to, že jej o sebe hovorím pravdu. Keď dnes hovorím o prerode na psa, pomenúvam cestu, ku ktorej ma priťahuje vernosť, jasnosť a možnosť otvorene priznať svoju submisivitu. Je v nej túžba po prijatí aj otázky, ktoré zostávajú otvorené. Chcem ich uniesť bez ponáhľania sa k veľkému záveru. Aj ony patria k tomu, čo Madam odovzdávam, keď jej dovolím spoznať ma. Chcem patriť Madam. A chcem vedieť, že v tej vete hovorím celým svojím hlasom.