Ako som získal slobodu tým, že som svojej Madam odovzdal vládu nad svojím životom

Dlho som si myslel, že sloboda znamená mať svoj život vo vlastných rukách.Rozhodovať sa sám. Nebyť od nikoho závislý.

Môcť ísť kamkoľvek, robiť čokoľvek a byť tým, kým sa rozhodnem byť. Mal som tú slobodu. A napriek tomu som sa slobodný necítil. Život, v ktorom sa vlastne nič zlé nedialo. Môj problém nebol v tom, že by som mal katastrofálny život. Práve naopak.

Fungoval som.

Pracoval som, podnikal, vytváral projekty, stretával ľudí, niečo budoval, niečo pokazil a zase začal odznova.

Dokázal som byť aktívny, keď bolo treba. Dokázal som viesť ľudí, niesť zodpovednosť a rozhodovať. Lenže potom prišlo súkromie. Ticho. A v ňom som si postupne začal uvedomovať zvláštnu vec. Akoby som čakal, kedy sa zase začne niečo diať. Práca. Projekt. Stretnutie. Priatelia. Povinnosť. Niečo zvonka, čo ma vezme so sebou. Moje dni neboli tragické. Boli obyčajné. A práve to bolo možno nebezpečnejšie. Pretože človek nemusí byť zúfalý, aby strácal svoj život.

Niekedy ho jednoducho deň po dni míňame. A ja som začal cítiť, že presne to robím. Míňam život. Pravda, pred ktorou som utekal.

Súčasťou toho bol aj môj sexuálny život. Dlho som dokázal žiť spôsobom, ktorý zvonka dával zmysel, hoci vo mne existovala úplne iná realita. Mal som vzťah so ženou. Ženy som dokázal vnímať ako krásne a príťažlivé. Lenže keď prichádzala skutočná sexuálna túžba, moje vnútro mi celé roky rozprávalo iný príbeh.

Muži.

Keď som túžil po sexe mimo svojho vzťahu, boli tam muži. Keď som prekračoval hranice svojho vzťahu, boli tam muži. Keď som prestal analyzovať, čo by som mal cítiť, a začal sledovať, čo skutočne cítim, odpoveď bola čoraz menej nejasná. Lenže priznať si niečo rozumom a dovoliť mu zmeniť vlastný život sú dve úplne odlišné veci.

Človek si za desaťročia vytvorí identitu. Vie, ako má vyzerať jeho život. Vie, akú úlohu v ňom hrá. Vie, čo od neho očakáva okolie. A potom niekde hlboko zaznie veta: Ale toto nie som celý ja.

Tá veta dokáže byť desivejšia než akýkoľvek vonkajší problém. Pretože problém môžeš vyriešiť. Ale čo urobíš, keď problémom začne byť samotný život, ktorý si si o sebe vystaval?A potom prišla najdôležitejšia žena môjho zivota.

Do tohto obdobia vstúpila moja Madam. Madam Maja. Nebolo to tak, že by prišla a zrazu bolo všetko jasné. Práve naopak. Začal konflikt. Konflikt do samím sebou. Pretože vo mne existoval muž, ktorý bol zvyknutý rozhodovať. Viesť. Organizovať. Mať veci pod kontrolou. A zároveň vo mne existovala druhá, oveľa hlbšia túžba. Prestať viesť.

Odovzdať sa.

Patriť.

Slúžiť.

Poslúchať.

Postupne som pre túto časť seba našiel vďaka mojej Madam, skutočné pomenovanie, ktoré by mi kedysi určite znelo ponižujúco. Ona vo mne však veľmi rýchlo uvidela moje skutočné ja. Psa.

Som pes svojej Madam.

A paradoxne práve prijatie tejto vety vo mne začalo búrať niečo, čo ma celé roky zväzovalo. Staré ja sa nechcelo vzdať. Nebolo to bez odporu. A ešte stále nie je. Aj skoro rok potom ako som si začal uvedomovať samého seba. Moje staré ja tu žilo štyridsať rokov. Prečo by malo pokojne ustúpiť? Malo svoje pravidlá, svoju hrdosť, predstavu o mužnosti, vzťahoch, sexualite, kontrole aj o tom, ako by mal vyzerať „normálny“ život. A teraz má pripustiť, že niektoré z mojich najhlbších potrieb ležia presne opačným smerom. V podriadenosti. V mužskej sexualite. V potrebe patriť dominantnej žene. V túžbe odovzdávať jej kontrolu. V prijatí toho, že veci, ktoré by niekto iný považoval za obmedzenie, môžem ja prežívať ako úľavu a silu.

Vzdor preto nebol prekvapujúci.Bolo by skôr zvláštne, keby neprišiel. Človek môže roky hovoriť, že chce zmenu. Keď však zmena začne skutočne rozoberať jeho identitu, zistí, koľko zo starého života sa ešte pokúša zachrániť. Toto nebol prerod, ktorý sa stal za jeden večer. Stále prebieha. Čím viac odovzdávam, tým viac cítim. Začala sa diať zvláštna vec. Čím viac som svojej Madam dovolil vstupovať do môjho života, tým intenzívnejšie som ho začal prežívať. Tam, kde predtým bola všednosť, vzniklo očakávanie. Tam, kde bolo prázdno, vznikol smer. Tam, kde som neustále rozhodoval sám za seba, vznikla poslušnosť. A tam, kde som sa kedysi snažil niektoré svoje túžby vysvetliť, ospravedlniť alebo zaradiť do prijateľných škatuliek, som ich postupne jednoducho začal prijímať. Možno som celý čas nepotreboval vymyslieť lepšiu verziu seba. Potreboval som prestať utekať pred tou existujúcou. Sloboda, ktorú som nečakal. A tu prichádza najväčší paradox môjho príbehu. Slobodu som nezačal cítiť vtedy, keď som získal ešte väčšiu kontrolu nad svojím životom. Začal som ju cítiť vtedy, keď som časť tej kontroly vedome odovzdal. Svojej Madam.

Pre niekoho bude sloboda znamenať absolútnu nezávislosť. Pre mňa začala znamenať niečo iné. Koniec vojny so sebou samým. Nemusím si nahovárať, že túžim po tom, po čom by som podľa niekoho túžiť mal. Nemusím dokazovať mužnosť spôsobom, ktorý mi nič nehovorí. Nemusím utekať pred svojou sexualitou. Nemusím predstierať, že potreba podriadiť sa vo mne neexistuje. A nemusím sa hanbiť ani za to, že pre vzťah s Madam používam slová, ktoré sú pre iných extrémne. Majiteľka. Poslušnosť. Oddanosť. Pes. Pre mňa už nie sú urážkou. Sú jazykom, ktorým pomenúvam niečo, čo vo mne existovalo dávno predtým, než som tomu dokázal dať meno. Odovzdanie nie je bezmyšlienkovitosť. Dnes však vidím aj jednu dôležitú hranicu. Skutočné odovzdanie pre mňa nemôže znamenať, že prestanem existovať ako človek. Práve naopak. Ak má moje „áno, Madam“ niečo znamenať, musí ho vysloviť človek, ktorý by dokázal povedať aj nie.Inak to nie je odovzdanie. Je to iba strata seba. Preto nechcem zatvárať oči. Chcem vedieť, čo odovzdávam. Chcem rozumieť tomu, prečo to robím.

Chcem sledovať, čo so mnou tento život robí. A chcem byť schopný rozlišovať medzi tým, čo ma oslobodzuje od pretvárky, a tým, čo by ma pripravovalo o vlastnú integritu. Pretože absolútna otvorenosť voči sebe zahŕňa aj nepríjemné otázky. Je toto naozaj moja túžba? Alebo potrebujem niekam patriť tak veľmi, že som ochotný stratiť sám seba? Odovzdávam sa zo sily a dôvery? Alebo utekám pred zodpovednosťou za vlastný život? Tieto otázky si nechcem prestať klásť. Práve preto, že svoju oddanosť beriem vážne. Som pes. Dnes dokážem povedať vetu, ktorú by som kedysi možno nedokázal vysloviť ani pred sebou. Som pes svojej Madam Maji. Nepotrebujem, aby tomu každý rozumel. Už vôbec nepotrebujem, aby takto žil niekto ďalší.

Toto nie je návod na šťastie. Je to záznam môjho hľadania. Pretože možno najdôležitejšie, čo sa mi nestalo, nebolo to, že som stretol dominantnú ženu. Najdôležitejšie bolo, že som vďaka tomu prestal mať kam utekať pred sebou. Pred svojou sexualitou. Pred podriadenosťou. Pred túžbou patriť. Pred tým, čo vo mne vyvoláva skutočné emócie. Pred človekom, ktorého som sa celé desaťročia snažil vtesnať do života, ktorý vyzeral prijateľnejšie. A prvýkrát nechcem čakať, kým začne život. Kedysi som mal pocit, že medzi jednotlivými udalosťami jednoducho čakám.

Dnes mám pocit, že sa niečo deje aj vtedy, keď sa navonok nedeje nič. Pretože sa mením ja. Stále neviem, kam až táto cesta povedie. A možno je dobre, že to neviem. Viem však, že už nechcem ďalších štyridsať rokov stráviť vyjednávaním so sebou samým o tom, čo zo svojej osobnosti smiem cítiť, priznať alebo žiť. Ak mám raz zomrieť, nechcem pred smrťou zistiť, že som väčšinu života venoval tomu, aby som vyzeral ako niekto, kým som nikdy nebol. A tak sa učím robiť niečo, čo je pre mňa paradoxne jedným z najodvážnejších rozhodnutí môjho života. Kľaknúť. Odovzdať kontrolu. Pozrieť sa na svoju Madam a povedať: Áno, Madam. Nie preto, že nemám vlastný život. Ale preto, že som konečne začal cítiť, že ho skutočne žijem.